reklama

Londýnske počasie

Určite si väčšina z Vás spomenie na pochmúrnu atmosféru Londýnskych ulíc opisovanú v príbehoch Sherloka Holmesa. Hmla, klzká dlažba mačacích hláv a neustávajúce jemné mrholenie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keď som na sklonku jesene 2005 prišiel prvýkrát do Londýna tak som to ani tak veľmi nepociťoval. Chladno bolo, to áno. Vlhko tiež a aj mrholenie nebolo zriedkavým javom. Ale to bolo aj na Slovensku. Taká už jeseň proste je. Nezáleží na tom či v Londýne alebo Košiciach. Pravdou je, že toto počasie v meste na Temži ostalo aj počas celej zimy. V niektorom z miestnych časopisov stredoeurópskych prisťahovalcov /tušim to bolo ECHO/ som sa dočítal o vplyve globálneho otepľovania na klímu južného Anglicka. Celoročné oteplenie tu spôsobilo radosť miestnym farmárom, ktorý teraz bez obáv dokážu vypestovať ovocie, ktoré by miestnu klímu ešte pred piatimi rokmi nezniesli. Nasledujúce leto roku 2006 mi to potvrdilo. V našom dome na predmestí našťastie obývam severnú izbu, no spolubývajúci na opačnej strane si mohli na vlastnej koži otestovať pocity pečených kureniec. Človek si povie "Leto ako má byť". Až na to, že Londýn trpí dlhodobo akútnym nedostatkom vody a vďaka zastaralým rozvodom aj z tohto mála skoro štvrtinu stráca ešte skôr ako sa dostane k užívateľom. Preto bolo pochopiteľné aj prekvapenie môjho českého kolegu, keď si tak poobede vytiahol pred dom záhradnú hadicu, že trochu umyje svojho štvorkolesového miláčika a hneď sa pri ňom zastavili dvaja susedia, že to sa nesmie a či chce platit 100 librovú pokutu. Rovnako bolo zakázané aj polievanie záhradných trávnikov a parkov. Tie sa podobali skôr na prériu z westernoviek Karla Maya ako na oázy pokoja a zelene. Hyde Park bol dokonale usušený a fontány na Trafalgar Square striekali tuším len pár minút na poludnie, aby si ich mohli vyfotit čakajúci turisti. Táto scenéria nemala s vyššie spomenutý Sherlokom Holmesom spoločné skutočne skoro nič. Snáď len meno. Pár metrov poniže od Trafalgar Square po White Hall smerom k budove parlamentu sa nachádza v bočnej uličke zastrčený pub nesúci hrdo detektívove meno.
O to viac ma vytáča tohtoročné leto roku pána 2007. Už od polovice mája sa polooblačné počasie strieda s drobným mrholení, prietržami mračien a výdatnými búrkami veľmi občasne prekladanými chvíľkovým pokukávaním slnka spomedzi maličkých mráčikov pripomínajúcich zmrzlinové kopčeky nastúpené v nekonečnom rade ako tanky Červenej armády pri prehliadkach na Červenom námestí v Moskve. Vážne ma fascinujú. Sú iné ako tie Košické. Hlavhe sú nižšie /subjektývny pocit/, nie sú tak rozfúkané vetrom a je ich nekonečný zástup. A sú nepredvídateľné. Zvykol som si brávať so sebou dáždnik aj napriek tomu, že široko ďaleko na oblohe niet ani jedného z nich. Majú totiž dokonalý cit objaviť sa práve v momente, keď ja odídem z domu. Najlepšie na celodenný výlet kamsi do centra mesta. Potom s obľubou pršia na objektýv môjho fotoaparátu. Nijak zvlášt intenzívne. To aby som nemal pokušenie zaliezť do niektorého z pubov a prečkať najhoršie pod strechou. Len tak. Kvapka tu, kvapka tam. Aj miestnym sa toto anglické leto javí akési priveľmi anglické. Obzvlášť keď im Temža vlezie na prednú záhradku a poničí trávnik. Ináč trávnik. To je inšpirácia na samostatný článok. Ale o tom potom. Vďaka vytrvalému dažďu sa tento rok musel dokonca upravovať program slávneho tenisového Wimbledonu. Zato na štart Tour de France 2007 akoby organizátory objednali špeciálnu zásielku pekného trojdňového poćasia. Skutočne to vyzeralo akoby to niekto vystrihol z tej dlhej rady upršaných dní noźnicami a nalepil tam stredomorzky jasnú modrú oblohu. V ten deň som sa po dlhšom čase znova poriadne pri fotení cyklistických šampiónov pripiekol. Ešte teraz sa z toho šúpem. Potom akoby spadla klec a znova som vídal modrú oblohu tak akurát v dierach medzi mrakmi a v televíznych správach zo Slovenska. Vážne ma dosť vytáča, keď vidím ako sa u nás doma štverá teplomer ku štyridsiadke a ja si na brehu temže musím ráno v kancelárii zapínať elektrický ohrievač.

A čo som tým vlastne chcel naznačiť. Tento rok je to ešte celkom sranda. Uživame si niekde teplo, niekde znášame trochu viac vody ako je zvykom. Ako to ale bude o rok či dva? Keď Temžské bariéry budú len smiešnym pomníkom ľudskej neschopnosti čeliť prírodným silám a voda veselo potečie do Londýnskych ulíc cez ich stavidlá a na Slovensku budú stovky ľudí umierať na srdcové kolapsy od 50 či 55°C horúčav a voda bude drahšia ako víno, či benzín? Paranoja? Možno. Ale čo ak nie. Dlhé roky sme ako živočíšny druh z vysoka kašlali na to čo naše počínanie robí s prostredím, v ktorom žijeme. Dnes je už možno neskoro no i napriek tomu sa o zmene v našom chovaní v podstate len hovorí, ale reálne nič nerobí. Najväčší krikľúni volajúci po zmene na druhej strane nie sú ochotní ani len podpísať Kiotsky protokol o znižovaní emisií CO2 do ovzdušia /USA/, nie to ešte aj niečo skutočne začať robiť. A pritom práve oni sú tí, ktorí majú na danej situácii najväčši vinu /USA má 6% svetovej populácie a spotrebúva 60% celosvetovo vyprodukovanej energie v akejkoľvek podobe/.
Predchádzajúce generácie nám zanechávajú zdevastované životné prostredie, ktorého náskedky sa ešte len začínajú prejavovať a nikto vlastne ani netuší kam nás to vlastne až dovedie.

Igor Pavol

Igor Pavol

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Posledny romantik, vecny hladac pravych mien a nenapravitelny idealista. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu